Tellurium Q SILVER III Speaker Cable 2x 2.5 m

Reproduktorový kábel Tellurium Q Silver III

Otázka pre našich britských čitateľov: čo vám napadne, keď počujete slovo Somerset? Možno tradičný cider scrumpy? Ak sa zaujímate o šport, možno kriketová legenda Sir Vivian Richards? Mne napadne Tellurium Q a ich skvelé portfólio audiokáblov. Moja manželka tvrdí, že je to preto, lebo som posadnutý hi-fi. Možno má pravdu, ale ja sa radšej považujem za znalca kvalitnej audiotechniky.

Po mnohých rokoch počúvania toho, čo prichádza z Langportu, nepochybujem, že Geoff Merrigan a v poslednom čase aj jeho syn Ben vytvorili rodinu produktov, ktorá si na každej úrovni zaslúži pozornosť milovníkov hudby túžiacich dostať zo svojej zostavy aj ten posledný kúsok potenciálu. Je tu čo obdivovať: od série Blue, ktorá pomáha zmierniť mierne ostrejší prejav zostavy, cez sériu Black, navrhnutú pre transparentnú a realistickú reprodukciu, a sériu Silver s väčšou otvorenosťou a o niečo dynamickejším zvukom až po sériu Statement, ktorá do špičkových zostáv prináša úžasne muzikálny prednes bez ohľadu na náklady.

Vo vlastnej zostave už nejaký čas používam reproduktorové káble Ultra Silver II. V porovnaní so všetkým, čo im predchádzalo, ich považujem za absolútny vrchol transparentnosti a muzikálnosti. Keď mi preto Geoff zavolal a spýtal sa, či by som mal záujem porovnať nový Silver III s odchádzajúcim Silver II, zaujalo ma to natoľko, že som ponuku prijal.

Po doručení som oba páry opatrne vybalil a prezrel. Vizuálne majú rovnaký štíhly profil ako moje vlastné reproduktorové káble Black II, ktoré dodnes považujem za káble s najlepším pomerom ceny a výkonu zo všetkých, ktoré som si kúpil pre seba. So Silver II aj III sa preto veľmi ľahko manipuluje a v porovnaní s podstatne mohutnejšími Ultra Silver II, ktoré používam dnes, pôsobia nenápadne. Ako je pri reproduktorových kábloch Tellurium Q zvykom, banánikové konektory oboch párov Silver vyzerajú aj na dotyk pôsobia kvalitne. Na bielom návleku chrániacom spoj medzi káblom a konektorom sú dobre čitateľné červené alebo čierne nápisy a šípky označujúce smer zapojenia.

Hi-fi nadšencom som už viac než štyri desaťročia. To znamená, že pri zapájaní a odpájaní káblov za svojím stojanom s technikou už poriadne dlho kľačím, zohýbam sa a naťahujem. A môžem vám povedať, že je to stále moja najmenej obľúbená súčasť tohto koníčka. To, že pri produktoch Tellurium Q ľahko vidím, čo kam patrí, je preto skutočná výhoda. Obom párom Silver som v zostave doprial približne dva týždne na ustálenie bez toho, aby som ich zvuk kriticky hodnotil.

Na začiatku som používal svoj integrovaný zosilňovač PrimaLuna EVO300 Hybrid s obvyklými reproduktormi Harbeth Compact 7 ES-3 XD. Zdrojmi boli gramofón Vertere DG X s MC prenoskou Mystic II, zapojený cez gramofónový predzosilňovač Gold Note PH10 s napájacím zdrojom PSU, a zaslúžilý prehrávač Yamaha CD-S3000 SACD/CD/DAC, ktorý som kúpil takmer pred dvanástimi rokmi. Gramofónový predzosilňovač so zosilňovačom prepájali káble Vertere Red, zatiaľ čo medzi Yamahou a zosilňovačom boli Tellurium Q Silver III. Neskôr počas testovania ku mne dorazil aj koncový zosilňovač PrimaLuna EVO300 Hybrid so zodpovedajúcim elektrónkovým predzosilňovačom EVO300, ale k tomu sa ešte dostanem.

Silver II verzus Silver III

Za tie roky, čo sa venujem recenzovaniu, som nemal často príležitosť porovnať odchádzajúci model s jeho nástupcom. Je to škoda, pretože ide o veľmi zaujímavú skúsenosť. Stretol som však hlavných, a niekedy aj jediných konštruktérov rôznych značiek a ešte som nenarazil na takého, ktorý by nebol presvedčený, že najnovšia verzia jeho produktu prináša výrazné zlepšenie oproti predchodcovi. Geoff Merrigan je o tom presvedčený natoľko, že mi už nie prvýkrát poslal oba modely, aby som mohol posúdiť, či nový skutočne prekonáva starý. V prípade káblov Silver som ich počas niekoľkých týždňov počúvania striedal každé tri až štyri dni. Po niekoľkých výmenách som už podľa zvuku vedel rozpoznať, ktorý z nich hrá, pretože rozdiel nebol nepatrný.

Začal som so Silver II a pustil si jeden zo svojich osvedčených albumov, Eleven Eleven od Davea Alvina. Jeho sýty barytón tu sprevádza ošúchaný Stratocaster a malá skupina výborných hudobníkov – atmosférická americana najvyššej úrovne. Keď sa z Harbethov začali niesť prvé tóny úvodnej skladby Harlan County Line, hudba a príbehy v Alvinových textoch ma úplne vtiahli. Pri skladbe Johnny Ace Is Dead bol účinok takmer filmový: postavy z textu mi ožívali v predstavách. Zároveň som si uvedomoval drobné detaily. Tu nádych, inde jemný úder na činel a ďalšie maličkosti. Nerušili, iba posilňovali dojem, že sedím v malom klube a kapela hrá na nízkom pódiu len kúsok odo mňa.

Potom som siahol po trochu inom, rockovejšom americkom hudobníkovi blízkom obyčajným pracujúcim ľuďom a na tanier Vertere položil výberovku Greatest Hits Boba Segera. Už od prvej skladby Roll Me Away ma pohltil pohľad ďalšieho majstrovského autora na jeho svet. Vo väčšine skladieb ho sprevádza Silver Bullet Band, zložený prevažne zo Segerových priateľov z okolia Detroitu. Spoločne vytvorili dielo, ktoré obstálo v skúške času naozaj výborne. Každá kapela so saxofonistom menom Alto Reed si predsa zaslúži pozornosť. Žiaľ, v roku 2020 zomrel, no jeho práca počas 42 rokov v Silver Bullet Band bude žiť ďalej.

Keď som následne vymenil Silver II za Silver III, vrátil som sa k týmto dvom albumom a pustil si ich znova. Tentoraz som už nebol kúsok od pódia. Stál som priamo pred Daveom Alvinom – takmer som cítil jeho dych, keď nás prevádzal pestrou zostavou postáv svojich príbehov. Kontrolovaná sila Silver Bullet Band ma povzbudila pridať na PrimaLune hlasitosť a tieto štúdiové nahrávky opäť pôsobili ako živé vystúpenia. Silver III si zachovali všetko, čo sa mi páčilo na Silver II – realistickosť, bezprostrednosť aj detailnosť – a pridali k tomu o niečo väčšiu váhu basov.

Presnosť, s akou mali jednotliví interpreti pevné miesto v zvukovom obraze, bola až prekvapujúca. Samotná zvuková scéna pritom výrazne presahovala hranice reproduktorov vo všetkých troch rozmeroch. Aj rytmické podanie pôsobilo o čosi presnejšie. Nič z toho, samozrejme, neodpútavalo pozornosť od hudby. Bolo to, akoby Silver II navštívili posilňovňu a pod dohľadom osobného trénera nabrali svaly a získali väčšiu intenzitu.

Po ďalších dvoch výmenách medzi oboma pármi som už počul dosť na to, aby som vedel, že Tellurium Q opäť splnilo svoj deklarovaný zámer: vziať dobré vlastnosti Silver II a ešte ich zlepšiť. Potom dorazili dva zapožičané komponenty PrimaLuna, pre ktoré som musel rozobrať a prestavať celý stojan s technikou. Lákalo ma odložiť Silver III bokom a vrátiť do zostavy ich väčšieho súrodenca, no napokon som sa rozhodol ponechať zapojené štíhlejšie káble Silver.

Novému zosilneniu som doprial niekoľko dní na zahriatie bez sústredeného posluchu. Keď však hrá hudba, nedokážem odolať a nevstúpiť do miestnosti. SACD verzia albumu Let It Bleed od Rolling Stones bola neodolateľná. Midnight Rambler znela veľkolepo a zaslúžila si vyššiu hlasitosť, s akou som ju v ten deň počúval. Zhodou okolností nás prišiel na pár dní navštíviť priateľ z čias môjho dospievania. Obaja sme boli veľkými fanúšikmi Beach Boys, zatiaľ čo naši kamaráti sa dohadovali, či sú lepší Beatles alebo Rolling Stones.

Vytiahol som dva albumy z toho obdobia a jeden večer počas jeho návštevy sme si ich pustili: Surfer Girl a Smiley Smile. Tieto šesť desaťročí staré nahrávky – dobre, v druhom prípade 5,9 desaťročia – zneli výraznejšie, živšie a odhaľovali omnoho viac vrstiev než kedysi. Album Smiley Smile z roku 1967 má vo svojich nezvyčajných zvukových krajinách votkaných množstvo drobných, jemných detailov. Navyše obsahuje dve z najveľkolepejších nahrávok Briana Wilsona: Good Vibrations a Heroes and Villains. Keď na konci druhej strany dozneli posledné tóny Whistle In, môj priateľ zo seba dostal iba: „Wau.“ A naozaj to bolo wau.

Hodnotenie recenzie